Barové chudinky...

Autor: Lenka Maková | 29.8.2015 o 9:49 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  393x

Stretávame ich večer v bare, a dúfame, že tak neskončíme. A možno len dúfame, že ony skončia, a rýchlo. A ak patríme k tým vyvoleným....zistíme, že máme viac spoločného, než by sme si priali aj v tom najhoršom sne....

       Ďalší stratený večer....noc. Sedím v autobuse smer mesto. Presne viem ako to skončí. Ako obvykle začneme slušne. Nejaké pivko, cigaretka a rozhovory do tmy. Potom skrsne v jednej z nás žiaduci nápad, pridať k pivu „zápražku“. Obvykle vodka.... Po pár panákoch bude rozhovor podstatne živší. Akoby sme spolu nehovorili roky. A nakoniec skončíme v diere, kde končíme vždy. V suterénnom pube, s podobne stratenými existenciami.
       Už ma čakali. Nesklamala som, zase meškám. Obidve oblečené na záťah. Vždy žasnem nad tým, ako dokážu tie tričká prepasírovať cez tie obrovské prsia. Nuž darí sa. Úvodný príhovor o tom, že ešte nestretli človeka, ktorý večne mešká ako ja. Nech už to je ako chce, tieto večeri sú pre mňa vykúpením. Aj keď väčšinou nedopadnú dobre. Sú dôvodom odísť z domu a mať aspoň niekoľko hodín pokoj.
        Mám 27 rokov, za sebou niekoľko neúspešných pokusov vyštudovať vysokú školu a niekoľko neúspešných vzťahov a po 3 rokoch som sa vrátila bývať k rodičom. Na druhý pokus som sa zamestnala v práci, ktorá je síce zaujímavá, ale až sa naučíte všetko, čo je treba.... je tak neskutočne rutinná. Myslím, že lepší výraz na to nemám. Zatiaľ mi zamestnáva myseľ množstvo nových ľudí, nové veci, dokonca mi dovolia externe doštudovať niečo v rámci oboru. V podstate mi to je jedno. Hlavne nech mám nejaký titul a rodičia sú spokojný. Ja som svoj sen zahodila, prečo kaziť aj ten ich?! Skôr či neskôr, ale príde chvíľa, kedy sa mi to zunuje. A vtedy nastane problém. Ale teraz to nie je podstatné. Ako sa hovorí, keď chceš rozosmiať Boha, sprav si plány. Dostala som jasne najavo, nech si užívam súčasnosť. Lebo budúcnosť je „silno“ neistá. Život ide ďalej. Len v tejto chvíli nemám predstavu kam.
        Sadli sme si do typického študentského podniku. Tri grácie. Jedna „šťastne“ vydatá. Druhá objavuje možnosti tohto večera. A ja sa snažím zabudnúť, ako ďaleko som dopadla od mojej predstavy seba samej. Toto nemôže dopadnúť dobre. Následný mnohokrát overený postup nezlyhal. Zase sme v tej diere. Smrdí to tu akoby sa tu pelešili opice. Fajčíme jednu za druhou, zapíjame vodku pivom a máme pocit, že sme nepremožiteľné. A samozrejme ako inak najkrajšie, najžiadanejšie a zrazu sme jednoznačne najšťastnejšie v miestnosti. Máme skvelé životy, kariéry a úplne prirodzene zapadáme do vekového priemeru. V momente ako sa dostávame na stoly a na parket, sme nebojácne tigrice, ktoré sú na love. Problém je to, že u mňa alkohol prestane pôsobiť najskôr. Nejaký alarm, že stačí, a dostávam sa do fázy, kedy sa už nedá ani viac ani menej. Vždy si pamätám ten pocit uvedomenia si, že to čo robia práve teraz predo mnou, som pred pár minútami robila aj ja. Jediná vhodná fráza, ktorá mi zahatí neuveriteľne trápny pocit: „Všetci sú opití. Nikto tu nebude nič riešiť.“ Situácia nasledovná. Jedna koketuje pri stole s chlapcom, ktorý vyzerá akoby vyšiel z ópiového stanu, zapil ho vodkou a stále verí že je „king“ a dá nejakú ochotnejšiu na záchodoch. Myslím, že jediné čo dá, je hlava do záchodu, ale fantázii sa medze nekladú. Druhá je neklamne nezvestná. Nič nezvyčajné. Ja som skôr len sprievod. Zabezpečím príchod, bezúrazový priebeh a odchod. Nikdy som nevyznávala stretnutia na jednu noc. Netvrdím, že sa nezadarilo, ale nebolo to cielené. Predstava ochorenia alebo otehotnenia, boli dostatočne odpudivé. A väčšina chlapov po pár promile tiež.
        Môj „salón špic“ dosiahol maxima. Zistím situáciu a idem domov. Je niečo po tretej. Dnešok nepatrí k mojim vrcholovým výkonom. Mladý muž spoza stola išiel testovať svoju fantáziu na záchod. Kamarátka na mňa pozrie a spýta sa: „Mám ísť za ním?“. Pozerám na ňu sčasti pobavene, sčasti podozrievavo, či to myslí vážne. Aha, tak myslí, je to jasné, beriem jej taxík. Volám druhej dievčine, kde sa vyskytuje. Ak jej je dobre, len aby vedela, že ideme domov. Zodvihne telefón s tým, že máme hneď prísť. Takéto situácie sa občas vyskytnú, ale dúfala som, že dnes nie je ten deň. Ideme za ňou. Vyzerá, že nie je ďaleko. Ako sme vyšli na vzduch, dostali sme riadnu facku. Kyslík zmôže divy. Zaregistrujem, že to prebralo aj „Milovníčku“. Tak aspoň o starosť menej. Cesta trvala asi 10 minút po uličkách starého mesta. Stojíme na adrese, ktorú mi cez telefón nadiktovala a volám jej, nech ide von. Otvorí nám nejaký chlap. Tak približne náš ročník. Vysoký, dobre vyzerá a ani nie je opitý. To mi neprišlo moc dobré. Vraj máme ísť k nemu, že nás tam čaká. Mobil po ruke a v hlave som sa zaprisahávala, že nabudúce beriem paralyzér.
        Typický staromestský byt. Vysoké stropy, veľké izby a „Nezvestná“. Spitá na mol, vysmiata ako lečo a veľkolepé uvítanie. Hodila na nás inštrukcie. Vraj chlapec si to chce rozdať vo veľkom, tak mu navrhla nás dve. Zase mi v hlave dunelo slovo paralyzér, ale teraz by nebol na sebaobranu. V rámci triezvenia som na ňu pozerala, akoby po mne pýtala obličku. Zrejme neodhadla moju reakciu, tak dodala, že si máme pohnúť, lebo jeho snúbenka príde asi o 3-4 hodiny. To už tam nemáme byť. Stáli sme ako obarené. Mnohokrát reči pri pive (a iných nápojoch) boli venované podobným predstavám, ale toto?!
         Chlapec nadržaný a vystrašený, či ho neokradneme (to bola tá skutočne vtipná časť, keď nám hovoril, aby sme sa ho držali, aby sa niečo nestratilo). Jedna opitá a nadržaná so „skvelým“ návrhom. Druhá, už skoro triezva, vyzerala, že si otestuje pravý hák. A ja som netušila, či som zaspala v tom bare a mám hlúpy sen, alebo som vytriezvela a som súčasťou hlúpej scénky. To som vážne až tak hlboko?! Nuž občas treba padnúť veľmi na hubu, aby človek niečo zmenil. Otočila som sa a šla preč. „Milovníčka“ šla za mnou. Našťastie boli vchodové dvere otvorené.
         Toto bolo prvýkrát, kedy som sa nemusela do triezvosti vyspať. Dali ma dokopy pocit hanby a vlastnej hlúposti. A tiež tomu prispela hlúposť iných.
         Veľakrát som bola v bare a pozerala na chudinky. Nemyslím mladé dievčatá, čo sa opijú a vystrájajú. K tým to patrí, to sa dá akceptovať. Teraz myslím ženy okolo tridsiatky. Spijú sa a potom otravujú každého chlapa na okolí. Snažia sa pohybovať do rytmu, ale promile im nedovolia sa ho chytiť. Sexy pohyby pripomínajúce brušnú koliku. Chcú sa tváriť neodolateľne, ale skôr to pripomína pokazenú plastiku. Jemne lesbické scénky, pri ktorých si človek spomenie na hodiny biológie, kedy nám vysvetľovali, koľko bordelu si pri bozku odovzdávame. Keď tie ženy išli zo záchodu, to som radšej vôbec neriešila, čo si odovzdávajú... Presne tie, na ktoré človek pozrie a dúfa, že tak neskončí. Nevyzerajú ani šťastne, ani spokojne. Skôr len chcú na niečo zabudnúť. Urobiť zo seba niekoho iného, aspoň jeden večer sa chcú cítiť žiadané, neodolateľné a ideálne skončiť v posteli s krásavcom, ktorý im ráno vyzná lásku a budú žiť šťastne až do smrti. Hlúpe, nereálne a ponižujúce. Človeku ťažko padne, keď zistí, že vo veľkej miere pozeral na seba....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?